Nedávno som sa na trhovisku rozprával s dvomi pánmi. Jeden Slovák a druhý Ukrajinec. Slovák bol voči svojej domovine kritický, menoval veci, ktoré sa mu nepáčia. Sťažoval sa, frflal. Že ako sa v zahraničí žije lepšie. Oponoval som, že Slovensko je jedinečná krajina, pretože máme krásnu prírodu, pitnú vodu, úrodnú pôdu, mier.
Pri slovíčku “mier” sa ozval Ukrajinec.
„Áno, mier,“ povzdychol si. „Máte mier.”
To sa dnes o Ukrajine povedať nedá.
Patrím ku generácii, ktorá pozná vojnu len z rozprávania, z učebníc histórie. Nevieme si predstaviť, aké je to vidieť svojich blízkych zomierať vo vojnách, báť sa o slobodu. Ani len netušíme, čo prežíva žena márne vyčkávajúca svojho muža kedy sa vráti z frontu.
Presne pred týždňom sme oslavovali 15. výročie vstupu Slovenska do Európskej únie. Hodnotili sme, trošku chválili, hodne kritizovali. Málokto si však dnes uvedomuje, že Európska únia je predovšetkým mierový projekt, ktorý vzišiel z iniciatívy lídrov štátov spamätávajúcich sa po dvoch zničujúcich vojnách. Z túžby, aby sa už nič podobné nezopakovalo.
Za posledné roky som sa zúčastnil množstva stretnutí lídrov členských krajín Európskej únie. Neraz ma išiel šľak trafiť z toho, aké byrokratické, ťažkopádne a zdĺhavé sú diskusie, kým 28 krajín dospeje k nejakému záveru. Ale sú tam všetci. Spojenci aj bývalí rivali. Za jedným stolom sedia Nemci s Poliakmi. Francúzi s Talianmi. Slovinci i Chorváti. A vtedy si hovoríme, že sme ochotní tú byrokraciu strpieť. Sme tu, sedíme tu všetci za jedným okrúhlym stolom a sme nútení sa dohodnúť. Nebojujeme, rokujeme. Hľadáme riešenia. Aj keď je to neraz veľmi veľmi zložité.
Máme mier.
V poslednej dobe ani nemusíme chodiť ďaleko, aby sme sa presvedčili o tom, že nie všade je to samozrejmosť. Ukrajina, Juhoslávia, Severné Írsko, Katalánsko, Kosovo…
Od skončenia druhej svetovej vojny uplynulo dnes 74 rokov a my stále žijeme v mieri.
Vážme si to. A ďakujme našim predkom za to, že tento mier pre nás vybojovali.